|
Astronomick snmok da 
|
|
|
 |
| |
Väèšina z nás, èo sme zapojení do projektov Boinc, sa zúèastòuje aj na projekte SETI@home. Motivácia je jasná – tušíme, alebo prinajmenšom dúfame, že nie sme vo vesmíre sami. A sedie len tak so založenými rukami a èaka kým sem niekto príde urèite nie je tá najsprávnejšia možnos ako nájs mimozemskú civilizáciu. Ovšem napriek tomu sa urèite ve¾a z vás aspoò raz zamyslelo nad tým, èi robíme naozaj maximum èo sa dá. Nie je èakanie na signál od mimozemšanov predsa len stále príliš pasívna metóda? Nemôžme sa pokúsi o nieèo aktívnejšie, nespolieha sa len na to, že sa nám niekto ozve? Veï SETI v jeho súèasnej podobe je tak trochu h¾adanie naslepo – ihla v kope sena – nedalo by sa napr. nejakým spôsobom ohranièi skúmanú oblas oblohy, aby sme ju nemuseli “scanova” celú?
Mám pre vás dobrú správu – áno, môžme urobi aj viac. Môžme sa pokúsi nájs mimozemský život a teda prípadne aj civilizáciu priamejšie – aktívnym h¾adaním, nielen pasívnym èakaním na signál. Dokonca takáto snaha má už aj názov – Darwin a TPF.
Povedzme si teda pár slov k týmto novým plánom.
Život vo forme ako ho poznáme je napriek svojej prispôsobivosti viazaný z vesmírneho poh¾adu na pomerne úzko ohranièené podmienky. Môže existova na Zemi, ale na iných objektoch v Slneènej sústave sú podmienky pre jeho rozvoj znaène obmedzené, minimálne ak hovoríme o možnosti inteligentného života (bakteriálny život je ove¾a prispôsobivejší – staèí sa pozrie na najnovšie objavy baktérii žijúcich vo vode-kyseline s pH=1, zásaditej vode s pH=12,8 , alebo baktérie, ktoré ožili po vyše 30 tisícoch rokoch v arktickom permafroste – pozri niektoré príspevky na tomto webe vo fóre v topicu “Pokroky vo výskume vesmíru”). Nádej na existenciu má život pod¾a posledných výskumov jedine na Marse, Jupiterovom mesiaci Europa, a možno na Saturnovom mesiaci Titan. V každom prípade však je isté, že viac ako bakteriálnu formu takýto život (ak sa vôbec vyvinul) nemohol dosiahnu. Neznámu planétu v našej Slneènej sústave však už nemáme (aspoò nie v “zóne života”, èiže vo vhodnej vzdialenosti od Slnka). Takže – ak chceme nájs život, ktorý sa vyvinul ïalej ako len po bakteriálne štádium, musíme sa pozrie po planétach mimo našej Slneènej sústavy. Lenže – s tým sú spojené obrovské technické problémy. V prvom rade – to asi ani netreba zvláš zdôrazòova - aj najbližšie hviezdy sú nepredstavite¾ne ïaleko. Ak by sme vytvorili model najbližšieho hviezdneho okolia, kde Zem by bola od Slnka vzdialená jeden meter, tak najbližšia hviezda (Proxima Centauri) by bola v tejto mierke vzdialená asi 250 kilometrov. A to je len najbližšia hviezda. Viete si predstavi aká úloha èaká astronómov, aby dokázali v takejto vzdialenosti nájs kúsoèek hmoty – planétu?
Ako by to nestaèilo, treba si uvedomi, že väèšina planét (okrem medzihviezdnych màtvych bludných planét vyvrhnutých od svojej hviezdy gravitaènými “kopancami” od blízkych hviezd a inými poruchami) sa nachádza v tesnej blízkosti svojej materskej hviezdy. Tá ju prevyšuje svojou jasnosou (keïže planéty sami o sebe nesvietia) približne miliardukrát. Takže – úloha znie takto: nájdite svätojánsku mušku vo vzdialenosti 250 km a viac, ktorá poletuje jeden meter od halogénového leteckého reflektoru namiereného priamo na vás. ažký oriešok,však?
Napriek tomu, posledné roky sme svedkami neuverite¾ného pokroku pozorovate¾skej astronómie a technických vymožeností, ako sú napr. nové vedecké družice alebo tzv. “inteligentná optika”. Tá dokáže eliminova vplyv turbulencie atmosféry spôsobenej teplotou – urèite ste už videli ako sa v lete rozhorúèený vzduch nad cestou chveje – vïaka zrkadlu zloženému z viacerých segmentov zosynchronizovaných poèítaèom, ktoré dokážu v reálnom èase meni svoju polohu a tým kompenzova turbulenciu atmosféry. Èiastoène aj vïaka tomu sa podarilo otvori novú kapitolu astronómie – objavy extrasolárnych planét (èiže planét mimo slneènej sústavy)!
A nielen to – poèet objavov prudko narastá a napr. k 4. marcu 2005 je známych už 152 extrasolárnych planét! Má to však stále jeden háèik – zatia¾ sme schopní objavi “len” planéty, ktoré majú najmenej ve¾kos Jupitera alebo len o nieèo menšie. To na objavenie života nie je zrovna najlepšia perspektíva. Na to, aby sme pochopili, preèo nemôžme zatia¾ pozorova planéty zemského typu sa musíme pozrie na používané metódy. Existuje ich viacero, popíšme si struène najdôležitejšie z nich:
1. Meranie radiálnej rýchlosti.
Radiálna rýchlos je jednoducho rýchlos pohybu hviezdy voèi nám ako pozorovate¾om. Ak okolo hviezdy obieha planéta, napriek tomu, že je ve¾mi malá, hviezdou periodicky takmer nebadate¾ne pohybuje, vychy¾uje ju. Hviezda sa teda periodicky (s periódou rovnou obežnej dráhe planéty okolo hviezdy) k nám približuje a opä vzïa¾uje. Môžeme to zisti vïaka tzv. Dopplerovmu javu – je to presne ten istý jav, ktorý spôsobuje, že napr. prichádzajúca siréna má vyšší tón zvuku ako odchádzajúca. Takýto “posun tónu” sa dá zisti aj u svetla prichádzajúceho od hviezdy, a teda môžeme takto nepriamo odhali nevidite¾nú planétu okolo hviezdy, a zisti jej obežnú periódu a približnú hmotnos.
Obr.1: Na obrázku vidíme ilustraène znázornený posun vlnovej dåžky svetla v prípade hviezdy, ktorá sa k nám periodicky približuje (svetlo “zmodrieva”) a opä vzïaluje (svetlo “zèervenieva”) vïaka gravitaènému pôsobeniu planéty, ktorá okolo nej obieha. Analýzou svetla hviezdy môžme ve¾mi úèinne odhali takýto pohyb.
2. Astrometria.
Nejde o niè iné ako o presné meranie polohy hviezdy oproti ostatným hviezdam na oblohe. Môžme tak odhali – rovnako ako pri meraní radiálnej rýchlosti – periodickú zmenu polohy hviezdy na oblohe, spôsobenú obiehajúcou planétou.
Obr.2: Tento obrázok nám ukazuje ako by vyzerali výchylky polohy nášho Slnka spôsobené obiehaním Jupiteru, merané zo vzdialenosti 33 svetelných rokov. Keby sme my boli na tej 33 svetelných rokov vzdialenej planéte, už s terajšou technológiou by sme vedeli, že hviezda “Slnko” má minimálne jednu obežnicu ve¾kosti Jupitera. S chystanými projektami by sme vedeli odhali už aj samotnú Zem aj zloženie jej atmosféry.
3. Tranzitná metóda.
Je to jednoduchá metóda, využívajúca to, že planéta pri svojom obehu môže (ak leží približne v jednej rovine so Zemou) prejs popred hviezdu, a na istý èas ju teda mierne zatieni. Samozrejme pokles jasnosti hviezdy je minimálny, ale – merate¾ný. Opä z tohto dokážeme zisti obežnú dobu planéty a jej približnú ve¾kos.
Obr.3: Ak planéta poèas svojho obehu prechádza z nášho poh¾adu popred materskú hviezdy, dá sa objavi pomocou poklesu jasnosti (brightness) hviezdy.
4. Optické pozorovanie.
Toto je najažšia možnos – priamo opticky planétu pozorova. Je to nesmierne nároèné, ale – práve pred pár mesiacmi sa podarilo takýmto spôsobom pozorova jednu planétu. Princíp je jednoduchý – hviezda sa jednoducho zakryje malým tienidlom, ktoré odcloní svetlo hviezdy, ktorá nás oslòuje a prežaruje planétu. Potom máme ove¾a lepšiu šancu, že spozorujeme aj slabé svetlo planéty. Napriek jednoduchému princípu realizácia je ve¾mi ažký oriešok.
Pred pätnástimi rokmi bolo nemyslite¾né, aby sa ktoráko¾vek z uvedených metód použila. Nedokázali sme dostatoène presne mera ani radiálne rýchlosti, ani pokles jasnosti hviezdy, ani ich polohu, nieto ešte opticky ich pozorova. A dnes – máme dokázaných existenciu 152 cudzích planét Jupiterovho typu, a každý mesiac pribúdajú nové!
Ibaže, Jupiter ako vieme nie je zrovna vhodným nosièom života. A preto astronómovia a všetci nadšenci chcú viac – chcú planéty pozemského typu. Na to však zatia¾ presnosti našich súèasných prístrojov nestaèia.
Obr.4: Toto je výber z doteraz známich 152 planét. V podstate sa všetko jedná o planéty typu Jupiter, ktoré nie sú najvhodnejšími nosite¾mi života (i keï je tu ešte možnos, že život by mohol by na mesiaoch obiehajúcich takéto planéty). Zvyšných nieko¾ko planét ve¾kosti Zeme, ktoré sme už objavili, boli odhalené inými metódami, avšak obiehajú neutrónovú hviezdu a teda sa jednoznaène jedná o kusy màtvych skál, ktoré skondenzovali po výbuchu supernovy okolo novovytvorenej neutrónovej hviezdy. Z h¾adiska h¾adania života nemajú pre nás takéto planéty žiadnu cenu. (malá perlièka – po výbuchu supernovy sa nachádza v okolí neutrónovej hviezdy obrovské množstvo uhlíka (vytvoreného pri jej výbuchu). Planéty obiehajúce okolo takejto hviezdy sú zložené prevažne z uhlíka pod ve¾kým tlakom, èiže inými slovami – asi už tušíte – tieto planéty sú takmer celé z diamantu…)
Avšak - mám ïalšiu dobrú správu pre všetkých SETI priaznivcov - nedávno NASA vyhlásila nájdenie mimozemského života za jednu zo svojich hlavných priorít! A ESA (Európska vesmírna agentúra) ju nasleduje.
Takže – ¾udstvo – ide sa na to! Ako?
Zaènime pri ESA – jej projekt na nájdenie mimozemského života a planét pozemského typu sa volá príhodne - Darwin. Charles Darwin bol urèite ve¾mi dôvtipný èlovek, ktorý posunul poznanie života výrazne dopredu (aj keï sa v detailoch mohol mýli). ESA pomenovala po òom projekt, ktorý rovnako, ak nie ešte viac, môže posunú naše znalosti života, tentoraz však až za hranice našej planéty.
Skôr než si ukážeme ako bude projekt vyzera, treba struène ozrejmi jeho princíp. Urèite každý vie, že èím väèší je ïalekoh¾ad, tým viac toho vidíme. Lenže èo presne znamená ve¾ký ïalekoh¾ad? Má by dlhý, alebo široký? (Aby bol bystrozraký…)
Pre “silu” ïalekoh¾adu je dôležitá najmä jedna vec – priemer objektívu. Èím väèší priemer, tým ïalekoh¾ad vidí slabšie a slabšie objekty, pretože dokáže zhromaždi viac svetla, a súèasne má aj tým väèšiu tzv. rozlišovaciu schopnos – èiže tým lepšie dokáže od seba navzájom odlíši dva blízke objekty. Nebudem vás tu zdržiava preh¾adom ïalekoh¾adov a ich vývoja (mimochodom ve¾mi zaujímavá problematika, kedysi astronómovia postavili naozajstné opachy dlhé dvesto metrov, cez ktoré však potom niè nevideli :-), povedzme si len to èo je pre nás teraz dôležité – dnešné ïalekoh¾ady s priemerom objektívu nieko¾ko metrov sú už schopné zhromaždi svetlo aj od takých slabých objektov ako sú planéty okolo iných hviezd. Problémom je, že priemer ich objektívov však ešte nie je dostatoèný aj na to, aby ich zároveò aj odlíšili od samotnej hviezdy. Èiže – priemer ïalekoh¾adov už staèí na zhromaždenie dostatku svetla, ale zároveò je ešte príliš malý na dosiahnutie dostatoènej rozlišovacej schopnosti. Ako to vyrieši? Našastie, optika nám ponúka prefíkané riešenie – keïže dosah (zhromažïovanie svetla) ïalekoh¾adu je dostatoèný, nepotrebujeme už zväèšova zbernú plochu ïalekoh¾adov. Potrebujeme len zväèši rozlišovaciu schopnos. Finta spoèíva v tom, že prírodu “oklameme” tak, že použijeme ïalekoh¾ady dva (alebo aj viac) – blízko seba a poèítaèom zosynchronizované. Ak budú takéto ïalekoh¾ady od seba vzdialené napr. 30 metrov, dosiahneme tým to, že za lacný peniaz získame ïalekoh¾ad s rozlišovacou schopnosou porovnate¾nou s ove¾a väèším ïalekoh¾adom s priemerom objektívu tých 30 metrov! Vynikajúca vec, a už je aj odskúšaná, funguje to! Volá sa to interferometer. Na odfiltrovanie nežiadúceho svetla hviezdy sa potom môže použi viacero metód, jedna z najlepších je posun fázy svetla (keïže svetlo je vlna, tak keï zložíte dve posunuté vlny, vlna sa stratí).
Príroda však vie by riadne tvrdohlavá, a pripravila nám ešte jednu prekážku – keïže planéty pozemského typu maju nízku teplotu, vyžarujú len tepelné žiarenie (inými slovami infraèervené vlny). Tie však cez našu atmosféru nedokážu úèinne prejs, a preto ich na Zemi nemôžeme pozorova. Èiže z povrchu Zeme nemôžeme pozorova ani extrasolárne planéty. Riešenie už asi tušíte – dajme predsa teda ten ïalekoh¾ad do vesmíru! Áno, presne to chystá aj ESA. Darwin bude vo vesmíre.
Obežná dráha Zeme je však nevhodná (príroda sa zjavne stále drží hesla - “per aspera ad astra” – cez prekážky k hviezdam), pretože ïalekoh¾ad citlivý na potrebné infraèervené svetlo z cudzích planét by príliš trpel zmenami toku slneèného svetla (napr. deò-noc) poèas jeho obehu okolo Zeme. Preto – dajme ho ïalej! Nech obieha okolo Slnka, tam bude stabilný. Lenže musí zároveò by v dosahu Zeme kvôli prenosu údajov a riadiacim signálom pre korekcie dráhy. Najvhodnejšie riešenie – tzv. Lagrangeov bod sústavy Zem-Slnko. Je to bod vo vesmíre, kde sa približne rušia gravitaèné vplyvy týchto dvoch nebeských telies, a teda akýko¾vek predmet v tomto bode (napr. sonda) tak akoby “pláva”, a len s minimálnymi korekciami sa udrží stabilne na dráhe v neustále rovnakej vzdialenosti od Zeme aj od Slnka. Ve¾mi výhodná vec. Týchto bodov je viacero, najvýhodnejší leží asi 1.5 milióna kilometrov od Zeme. A práve tam sa chystá vysla ESA Darwina.
Obr.5: Lagrangeových bodov, v ktorých sa navzájom ruší gravitaèný vplyv Zeme a Slnka, je viacero (L1 až L5). V nich umiestnený ïalekoh¾ad bude ma ve¾mi dobré podmienky jednak kvôli stabilnej teplote a orientácii voèi Zemi a Slnku, jednak aj z dôvodu nenároènosti na palivo spotrebované pri jeho udržaní na stabilnej dráhe. Takisto zameriavanie na pozorované hviezdy/planéty bude ove¾a jednoduchšie ako na obežnej dráhe okolo Zeme.
Darwin bude zložený až zo šiestich identických infraèervených ïalekoh¾adov s priemerom minimálne 1.5 metra, jedného spoloèného riadiaceho satelitu v tvare šesuholníka, ktorý bude kombinova signál zo všetkých šiestich ïalekoh¾adov (preto je to interferometer), a ïalší satelit v tvare kocky, ktorá bude zabezpeèova prenos údajov na Zem. Tento projekt je momentáne vo vývoji. Celý systém by mal by vypustený do vesmíru raketou Arianne v roku 2014. Od štartu potrvá približne 100 až 200 dní kým sa dostane k Lagrangovmu bodu (presná dåžka závisí od konkrétne zvolenej letovej dráhy).
Obr.6: Darwin sa bude sklada zo šiestich samostatných infraèervených ïalekoh¾adov, ktoré budú navzájom prepojené osobitným modulom v tvare šesuholníka, a takisto ïalšia družica v tvare kocky bude zabezpeèova spojenie a výmenu dát so Zemou.
Obr.7: Bližší poh¾ad na jeden z ïalekoh¾adov – priemer zrkadla (objektívu) bude 1.5 metra. Pozlátené fólie a ve¾ké tmavé prstence slúžia na zatienenie tela ïalekoh¾adu od slneèného svetla a tepla (keïže sa jedná o prístroje s vysokou citlivosou práve na teplo, èiže infraèervené žiarenie).
Musíme si ešte poveda jednu dôležitú vec – to, že nájdeme planéty ve¾kosti Zeme ešte zïaleka samozrejme neznamená , že na nich musí by život. Ako na dia¾ku rozlíši planétu ve¾kosti Zeme od naozajstnej planéty pozemského typu, èiže s kyslíkom v atmosfére, vodou, a ïalsími prejavmi života? Aj tu nám našastie fyzika dáva do ruky mocný nástroj – analýzu svetla z planéty. Ak dokážeme pozorova svetlo planéty, dokážeme v òom (v jeho spektre) nájs stopy po vode, kyslíku (resp. ozóne), CO2, metáne a ïalších prvkov indikujúcich možnú prítomnos života. Èiže na dia¾ku môžeme zisti hneï aj zloženie atmosféry takejto planéty!
Obr.8: Každá planéta má svoj vlastný “odtlaèok prsta” pod¾a zloženia jej atmosféry. Keby Darwin skonštruovala cudzia civilizácia a pozrela by sa ním na našu slneènú sústavu, nielenže by objavila Venušu, Zem, Mars a ostatné planéty, ale by aj vedela zisti zloženie atmosféry týchto planet, vrátane našej Zeme. Hneï by si všimli, že Zem obsahuje prvky, ktoré indikujú prítomnos života. A keby zamerali na našu planétu svoje rádioteleskopy a analyzovali rádiové signály ako to robí SETI, už by o nás vedeli…
Aj druhý svetový kolos vo výskume vesmíru - NASA - má pripravený svoj vlastný projekt na h¾adanie extrasolárnych planét pozemského typu. Jeho názov je Terrestrial Planet Finder – TPF (h¾adaè planét pozemského typu).
V skutoènosti je ešte komplexnejší ako projekt ESA, oznaèuje v podstate dve nezávislé misie. Jedna z nich je podobná tej európskej. Je názov je TPF I a jedná sa takisto o interferometer zložený tentokrát zo štyroch ïalekoh¾adov umiestnených vo vesmíre. Vypustené majú by približne v roku 2020, a keïže sa podobajú európskemu projektu, nebudem ich tu už bližšie rozobera.
Obr.9: Terestrial Planet Findet I – interferometer, ktorý NASA plánuje vypusti najneskôr v roku 2020.
Druhý projekt – TPF C – bude pracova nie v infraèervenej oblasti elektromagnetických vån, ale v oblasti vidite¾ného svetla. Nebude to interferometer, ale koronograf – je to ten princíp, ktorý som už spomenul – svetlo hviezdy sa zatieni nepatrným diskom, a s dostatoène citlivým ïalekoh¾adom potom môžme pozorova aj samotné planéty. Vypustenie tohto prístroja sa plánuje na rok 2015, èiže o nieèo skôr ako TPF I. Pôjde o ïalekoh¾ad s priemerom eliptického zrkadla približne 3.5 x 8 metrov. Vynikajúcim spôsobom doplní údaje z interferometra Darwin a neskôr TPF I.
Obr.10: Terrestrial Planet Finder C – optický koronograf slúžiaci na priame optické pozorovanie planét a analýzu ich atmosféry. NASA ho chce vypusti okolo roku 2015.
Netreba zabúda, že všetky spomenuté prístroje vïaka svojim revoluèným parametrom budú schopné uskutoèni prevratné objavy nielen pri h¾adaní vzdialených Zemí, ale aj v iných oblastiach astrofyziky – lepšie vysvetlenie vzniku a vývoja planet z prachovoplynových diskov okolo mladých hviezd (ktoré sa budú da vynikajúco pozorova), štúdium tmavej hmoty, extrémne vzdialených galaxií deformovaných gravitaènými efektami a mnoho iných zaujímavých vecí, ktoré sa však netýkajú mimozemského života a preto ich v tomto èlánku nebudem rozobera.
Obr.11: Takto približne by vyzeralo pozorovanie Zeme zo vzdialenosti 33 svetelných rokov pomocou TPF I.
Súèasný vývoj udalostí naznaèuje, že ESA a NASA nakoniec pravdepodobne spoja svoje sily a uvedené projekty budú navzájom spolupracova, èo môže celej veci len prospie. Rovnako ako záujem, ktorý prejavili napr. Japonsko a India na úèasti v týchto projektoch. Jedinou negatívnou správou je skutoènos, že zameranie NASA na pilotované misie na Mesiac a Mars môžu spôsobi posun projetu TPF na neurèito, èo by paradoxne oddialilo objav obývate¾ných planét vo vesmíre.
Dobre, poviete si, je to zaujímavé, ale èo v tomto môže pomôc SETI? Je už asi zjavné, že projekty ako TPF a Darwin nám pomôžu extrémne zníži rozsah “náhodnosti”, s akou doteraz signály od možných mimozemských civilizácii h¾adáme. Zmena pre SETI teda bude výrazná - nebudeme už musie h¾ada signály len tak naslepo v celom vesmíre, ale sa sústredíme na nieko¾ko desiatok èi možno stovák vybraných planet pozemského typu, ktoré objavíme a ktoré budú ma v spektre prejavy prítomnosti kyslíka, CO2, metánu a podobne. Budeme môc analyzova nielen frekvencie vodíka (tak ako to robí SETI v súèasnosti) ale budeme môc analyzova ove¾a viac frekvencií (veï ani rádiá a televízie na Zemi nevysielajú na jednej prípadne len zopár frekvenciách). Bude to prevratná zmena – koneène budeme môc zaostri naše h¾adanie na konkrétne ciele! Dokonca sa už nebudeme musi spolieha len na to, že mimozemské civilizácie nám budú vedome posiela signál – budeme schopní odhali aj iné signály, ako napr. z ich bežnej telekomunikácie v rámci civilizácie (ak takú ešte budú používa). Veï aj naša Zem vysiela do vesmíru asi tisíkrát viac rádiového žiarenia (vïaka vysielaniu televízie, rádií a podobne) ako by mala, keby ¾udstvo neexistovalo. Ak nejaká cudzia civilizácia má projekty typu TPF alebo Darwin, tak už s vysokou pravdepodobnosou našu Zem našla, pozreli sa na nás následne s rádioteleskopmi, zistili zvýšenú aktivitu rádiového vyžarovania – a už o nás vedia, aj keï sme im niè úmyselne nevysielali. Tak isto sa aj my môžme možno už o desa rokov dozvedie o niekom inom, minimálne približne v našom štádiu technického vývoja…
Navyše, po prvých objavoch planét pozemského typu (èo je len otázka èasu) sa vybudujú ïalšie podobné projekty s ešte väèšími ïalekoh¾admi, ktoré budú môc objavi planéty pozemského typu v ešte väèších vzdialenostiach od Slnka, a skôr èi neskôr – z toho množstva planét – sa z jednej urèite podarí zachyti signál, na ktorý zatia¾ všetci márne èakáme (jedine žeby mimozemšania vôbec neexistovali, èo je však už aj z chladnej štatistiky vysoko nepravdepodobné).
Navyše, aj samotné SETI sa vyvíja – buduje sa nova sústava rádioteleskopov urèená prioritne pre SETI – Allen Telescope Array, ktoré je pomenované pod¾a svojho hlavného sponzora Paula Allena (spoluzakladate¾a Microsoftu, ktorý venoval aj 20 miliónov dolárov na nedávno uskutoènený prvý súkromný balistický let do vesmíru). Bude zložená z 350 šesmetrových parabol. A práve v roku 2015 sa má spusti do prevádzky ešte väèší projekt – SKA (Square Kilometer Array) – bude to sústava 4400 parabol s priemerom 12 metrov, ktoré dohromady budú ma výkon ako teleskop s priemerom 800 metrov. S tým sa už veru dá nájs všelièo, ove¾a viac ako so v súèasnosti používaným 305 metrovým rádioteleskopom v Arecibo.
Žijeme vo vzrušujúcej dobe, keï veda a naše poznanie vesmíru neuverite¾ne napreduje. Pred necelým storoèím sme ešte ani nevedeli, preèo hviezdy svietia (z termojadrovej fúzie), a za necelých desa rokov už pravdepodobne budeme pozna pozemské planéty okolo cudzích hviezd, ktoré budú ma kyslík, vodu, CO2 a metán v atmosfére, presne ako naša Zem, a budeme môc cielene analyzova ich eletromagnetické vyžarovanie! Úžasné, nie? Preto zostaòme verní aj SETI, pretože ju pod¾a všetkého èaká skvelá budúcnos.
Tých, ktorým sa nechce èaka až do roku 2015, môžem povzbudi tým, že aj skôr sa chystajú nové projekty súvisiace s h¾adaním planét, i keï nedosahujúce parametrov spomínaných dvoch, v každom prípade však ve¾mi zaujímavých (je ním napr. projekt Kepler). Ovšem nás – Boinc ¾udí – bude zaujíma najmä projekt PlanetQuest (prepojený aj s práve spomenutým Keplerom), ktorý sa pripravuje a má sa spusti v roku 2006 (alfa a beta verzia pravdepodobne už tento rok). Pôjde o spracovanie dát z pozemských observatórií, prièom sa budú analyzova zmeny jasnosti hviezd spôsobených napr. prechodom planét popred hviezdny disk (už spomínaná tranzitná metóda). Uvažuje sa dokonca o tom, že ak práve váš poèítaè v spracovaných jednotkách zaregistruje novú planétu – bude pomenovaná pod¾a vás ako objavite¾ovi! A to by celkom stálo za to, nie?
KiiroiZen / Kotuliè Bunta
Obrázky sú vlastníctvom NASA a ESA.
Komentar a diskusia k tomuto clanku
Vytvoril: KiiroiZen / Kotulic Bunta [07. jún 2005 04:36:01] / Upraven: [07. jún 2005 06:42:33] / Poet zobrazen: [10202] |
|
|
 |
|
